Psi „ruinári“ (v angličtine urban search and rescue dogs – USAR) dokážu vyhľadať a označiť osoby zavalené pod troskami budov. Či už z dôvodu výbuchu plynu, teroristického útoku, zemetrasenia alebo inej prírodnej katastrofy môže prísť ku kolapsu budov alebo zosuvu pôdy. Ľudia, ktorí ostávajú zasypaní často vo veľkých hĺbkach sú vizuálne nedostupní a ťažko detekovateľní prístrojmi, ktoré máme k dispozícii. V takýchto prípadoch najefektívnejšie je nasadenie záchranárskeho psa, ktorý svojím jemným čuchom dokáže takéto „neviditeľné“ osoby zacítiť a označiť. Rýchlosti, a pri dobre vycvičenom psovi aj spoľahlivosti, akou dokáže záchranársky pes prehľadať priestory zrútených budov, sa nevyrovnajú žiadne doposiaľ známe prístroje.
Pes „ruinár“ musí vedieť označiť ľudí, ktorí sa nachádzajú predovšetkým pod úrovňou terénu v rôznych hĺbkach a sú voľným okom neviditeľné. Na skúškach a atestoch je nájdenie všetkých osôb nachádzajúcich sa v pridelenom priestore podmienkou úspešného splnenia. Na reálnych záchranárskych misiách by totiž akákoľvek chyba alebo nespoľahlivosť psa mohla mať tragické následky.
Záchranársky výcvik trvá niekoľko rokov, pretože naučiť psa spoľahlivo pracovať nie je jednoduché. Za vycvičeného psa so špecializáciou „ruina“ je možné považovať len psa, ktorý sa suverénne pohybuje v akomkoľvek teréne (úzke priestory, suť, tmavé priestory, výšky …), vie pracovať v rôznych klimatických podmienkach, v denných aj nočných hodinách, je vytrvalý, ovládateľný, nebojí sa stavebného hluku a strojov, neoznačuje tzv. falošné nálezy – teda rôzne sekundárne pachy napr. po zvieratách, potravinách, oblečení apod. a spoľahlivo označuje osoby, ktoré sa môžu nachádzať na rôznych miestach pod ale niekedy aj nad úrovňou terénu a ku ktorým nemá pes prístup.
Príležitostne sa s našimi psami venujeme aj tréningu vyhľadávania osôb pod snehom. Vyhľadávanie osôb zasypaných v lavínach ale patrí výlučne do kompetencií Horskej služby.
Z histórie psov „ruinárov“
2. svetovej vojny sa údajne zúčastnilo okolo 200 000 armádnych psov. Psi „rukovali“ do vojny podobne ako ľudia. Pre veľký dopyt sa psi odoberali z civilných chovov a prechádzali kurzami, zameranými na armádny výcvik. Ich využitie sa oproti 1. svetovej vojne mierne pozmenilo. Najviac boli psi používaní ako strážni, ako vyhľadávači mín, na doručovanie správ, ťahanie spojárskych káblov … Stále sa však využívali aj na vyhľadávanie osôb, aj keď už to boli skôr nepriatelia, ukryté osoby, či partizáni, ktorých mali pátracie psi nájsť. Vyhľadávanie zranených na fronte bolo na ústupe.
V roku 1940 po masívnom bombovom útoku na Londýn sa však začala písať história psov „ruinárov“. Príslušník organizácie ARP (predchodca Civilnej ochrany) našiel v zbombardovanom Londýne malého kríženca teriéra. Ten sa k nemu pridal a nasledoval ho až do sídla ARP, kde si ho neskôr adoptovali ako maskota a dali mu meno Rip. Po istom čase objavili pozoruhodný talent tohto psíka – nájsť v ruinách budov zavalené osoby. Bez špeciálneho predchádzajúceho výcviku dokázal Rip zachytiť pach ľudí v ruine, prehrabať sa až k zavalenému a štekotom oznámiť nález. Počas svojej dvanásťmesačnej „kariéry“ zachránil viac ako 100 ľudí z ruín budov.
Podobným spôsobom bolo využitých viacero „talentovaných“ psov, ktorí vraj dokázali označovať mŕtvych aj živých a psovod podľa intenzity štekania rozlišoval o aký nález ide. Známy je aj príbeh sučky Beauty, ktorá v Londýne vyhľadávala zavalených domácich miláčikov. Podarilo sa jej zachrániť 63 psov a mačiek. Spolu s Ripom jej bola udelená medaila za statočnosť.
V tomto období sa po prvý krát objavuje vo výcviku potreba nadviazať vzťah so psom. Na rozdiel od 1. svetovej vojny, kde pes nepatril konkrétnemu psovodovi, ale musel rešpektovať všetkých členov vojenského oddielu, v období 2. svetovej vojny už mala väčšina psov svojho psovoda, ktorý sa o psa staral a trénoval ho.
Veľká časť psov po skončení vojny odchádzala do „civilu“ súčasne so svojimi psovodmi a vo výcviku pokračovali v civilnom živote, prípadne skončili ako domáci miláčikovia.
Koncom 60-tych rokov sa výcvik záchranárskych psov postupne začal presúvať z armádnych podmienok do civilných a boli založené prvé spolky zaoberajúce sa výcvikom záchranárskych psov.
V roku 1988 postihlo Arménsko zemetrasenie, ktoré si vyžiadalo viac ako 25 000 obetí a 130 000 zranených. Zemetrasenie, ktoré svojou silou nijako nevynikalo, spôsobilo obrovské škody, pretože pri výstavbe v tejto oblasti sa v tom čase ešte nikto nezaoberal odolnosťou budov voči seizmickým vlnám. Zemetrasením boli poškodené aj nemocnice, teploty sa pohybovali pod nulou, celá infraštruktúra sa rozpadla. Sovietsky zväz vtedy formálne požiadal o medzinárodnú pomoc, do krajiny začalo prichádzať množstvo záchranárov a humanitárnych pracovníkov z viac ako 130 krajín celého sveta, okrem iného aj z USA. Vzhľadom na stále trvajúcu Studenú vojnu, to bol neobvyklý stav. Krajina však absolútne nebola pripravená na množstvo prichádzajúcich záchranárov, koordinácia týchto zložiek úplne zlyhala. Na preplnených letiskách dochádzalo ku kolíziám lietadiel s humanitárnou pomocou. Najvážnejším incidentom bola havária lietadla s vojenskou posádkou, ktorá prilietala na pomoc a v hmlistom počasí sa zrazila s vrtuľníkom. Zahynulo všetkých 78 ľudí na palube.
Na základe situácie, ktorá bola v Arménsku, vznikla iniciatíva Spojených národov zjednotiť štandardy koordinácie a postupov pri záchranárskych misiách. V roku 1991 vznikol INSARAG (International Search and Rescue Advisory Group), ktorého úlohou bolo vytvoriť jednotnú metodiku, štandardy a klasifikáciu USAR (Urban search and rescue) tímov zasahujúcich v postihnutých oblastiach. V súčasnosti musia byť takéto tímy sebestačné a musia zahŕňať komplexné záchranárske činnosti a vybavenie. Na zásah by sa mali dostať len tímy, ktoré úspešne splnili podmienky klasifikačného procesu.
Neoddeliteľnou súčasťou USAR tímov sú samozrejme aj záchranárske psy. V roku 1993 vzniklo IRO (International Rescue Dog Organisation). Zakladajúce krajiny (Nemecko, Švédsko, Česká republika, Nový Zéland, Rakúsko, USA a Veľká Británia) si za sídlo IRO zvolili Rakúsko. Prvým prezidentom sa stal Rakúšan Dr. W. Zörner. V súčasnosti sú členmi IRO psovodi z viac ako 43 krajín celého sveta. Táto organizácia vypracovala skúšobný poriadok pre záchranárske psy (IPOR), ktorý má za úlohu testovať pripravenosť psov na reálne misie v rôznych disciplínach – vyhľadanie na plochách, v ruinách, v lavínach, vo vode ale aj po stope alebo pomocou pachovej metódy mantrailing.