Každý človek pri svojom pohybe zanecháva v priestore svoj pach. Prúdením vzduchu sa tento pach dokáže prenášať na relatívne veľké vzdialenosti – aj niekoľko 100 metrov. Dobre vycvičený záchranársky pes je schopný ho zachytiť a vyhľadať jeho zdroj. Takýto spôsob vyhľadávania sa nazýva „airscent“. Pes so špecializáciou „plocha“ by mal v rôznych prírodných terénoch (lesný porast, lúka, pole, skaly) vedieť vyhľadať a označiť všetkých ľudí, ktorí sa v pridelenom priestore nachádzajú. Takýto pes nehľadá konkrétneho človeka podľa jeho individuálneho pachu, ale musí označiť všetky osoby, ktoré nájde. Môže sa teda za určitých okolností stať, že pes „omylom“ označí aj toho, kto nie je nezvestný, ale náhodne sa v danom priestore vyskytol.
Najčastejšie psy osobu označujú štekaním, ale možné sú aj iné, „tichšie“ spôsoby, napríklad nálezkou alebo dovedením k osobe. Pri vyštekaní pes zostáva až do príchodu psovoda pri nájdenej osobe, v ostatných dvoch prípadoch pes psovoda k nájdenému dovedie.
Pátranie po nezvestných osobách, ktoré sa stratili v lesoch tvorí prevažnú väčšinu našich zásahov.
Pri pátraní po nezvestných na plochách musí mať psovod dobré orientačné schopnosti a do praxe vedieť aj čítať z mapy, používať GPS, prípadne niektorú z mobilných mapových aplikácii, vedieť správne komunikovať cez vysielačku a zvládať základy prvej pomoci. Musí ovládať taktiku prehľadávania terénu, vedieť pracovať s rôznymi klimatickými podmienkami, využívať prúdenie vzduchu a dokonale poznať svojho psa a jeho reakcie na zachytenie pachu v teréne. Spolupráca záchranárskeho tímu – psovod + pes, je kľúčovým faktorom pre úspešnosť pátracej akcie.
Pri vyhľadávaní na ploche musí byť pes dostatočne samostatný, aby dokázal efektívne prehľadávať väčšie plochy (cca od 4 – 10 ha a viac podľa členitosti terénu). Psovod si pri prehľadávaní väčších plôch najprv zvolí taktiku prehľadávania a postup. Psa potom usmerňuje tak, aby spoločne terén prehľadali v čo najkratšom čase a čo najefektívnejšie. Pri skúškach a atestoch sa v jednom sektore môže nachádzať rôzny počet hľadaných osôb, najčastejšie sú to jedna až tri osoby. Pri reálnom zásahu sa vo väčšine sektorov hľadaná osoba nenachádza, pes teda musí byť dostatočne motivovaný, aby vydržal aj dlhšie hľadanie bez nálezu.
Pes „plochár“ musí vedieť označiť ľudí, ktorí sa nachádzajú nielen na úrovni terénu, ale napríklad aj vo výške cca do 2 metrov (na posede, strome). Na skúškach a atestoch je nájdenie všetkých osôb nachádzajúcich sa v sektore podmienkou úspešného splnenia. Na reálnych pátracích akciách by totiž akákoľvek chyba alebo nespoľahlivosť psa mohla mať tragické následky.
Záchranársky výcvik trvá niekoľko rokov, pretože naučiť psa spoľahlivo pracovať nie je jednoduché. Za vycvičeného psa so špecializáciou „plocha“ je možné považovať len psa, ktorý sa suverénne pohybuje v akomkoľvek prírodnom teréne, vie pracovať s pachom v rôznych klimatických podmienkach, v denných aj nočných hodinách, je vytrvalý, ovládateľný, ignoruje pachy zveri a spoľahlivo označuje osoby, ktoré sa môžu nachádzať na rôznych miestach v teréne, ale aj nad alebo pod úrovňou terénu (v hustom poraste, vo výmoľoch, jamách, skalných puklinách, na posedoch, v senníku) a v rôznych polohách (sediaci, stojaci, ležiaci …). Viac si môžete prečítať napríklad aj v našom článku v časopise Lovu zdar!
