Vyhľadávanie na ploche

Každý človek pri svojom pohybe zanecháva v priestore svoj pach. Prúdením vzduchu sa tento pach dokáže prenášať na relatívne veľké vzdialenosti – aj niekoľko 100 metrov. Dobre vycvičený záchranársky pes je schopný ho zachytiť a vyhľadať jeho zdroj. Takýto spôsob vyhľadávania sa nazýva “airscent”. Pes so špecializáciou „plocha“  by mal v rôznych prírodných terénoch (lesný porast, lúka, pole, skaly) vedieť vyhľadať a označiť všetkých ľudí, ktorí sa v pridelenom priestore nachádzajú. Takýto pes nehľadá konkrétneho človeka podľa jeho individuálneho pachu, ale musí označiť všetky osoby, ktoré nájde. Môže sa teda za určitých okolností stať, že pes „omylom“ označí aj toho, kto nie je nezvestný, ale náhodne sa v danom priestore vyskytol.

Najčastejšie psy osobu označujú štekaním, ale možné sú aj iné, „tichšie“ spôsoby, napríklad nálezkou alebo dovedením k osobe. Pri vyštekaní pes zostáva až do príchodu psovoda pri nájdenej osobe, v ostatných dvoch prípadoch pes psovoda k nájdenému dovedie.

Pátranie po nezvestných osobách, ktoré sa stratili v lesoch tvorí prevažnú väčšinu našich zásahov.

Pri pátraní po nezvestných na plochách musí mať psovod dobré orientačné schopnosti a do praxe vedieť aj čítať z mapy, používať GPS, prípadne niektorú z mobilných mapových aplikácii, vedieť správne komunikovať cez vysielačku a zvládať základy prvej pomoci. Musí ovládať taktiku prehľadávania terénu, vedieť pracovať s rôznymi klimatickými podmienkami, využívať prúdenie vzduchu a dokonale poznať svojho psa a jeho reakcie na zachytenie pachu v teréne. Spolupráca záchranárskeho tímu – psovod + pes, je kľúčovým faktorom pre úspešnosť pátracej akcie.

Pri vyhľadávaní na ploche musí byť pes dostatočne samostatný, aby dokázal efektívne prehľadávať väčšie plochy (cca od 4 – 10 ha a viac podľa členitosti terénu). Psovod si pri prehľadávaní väčších plôch najprv zvolí taktiku prehľadávania a postup. Psa potom usmerňuje tak, aby spoločne terén prehľadali v čo najkratšom čase a čo najefektívnejšie. Pri skúškach a atestoch sa v jednom sektore môže nachádzať rôzny počet hľadaných osôb, najčastejšie sú to jedna až tri osoby. Pri reálnom zásahu sa vo väčšine sektorov hľadaná osoba nenachádza, pes teda musí byť dostatočne motivovaný, aby vydržal aj dlhšie hľadanie bez nálezu.

Pes “plochár” musí vedieť označiť ľudí, ktorí sa nachádzajú nielen na úrovni terénu, ale napríklad aj vo výške cca do 2 metrov (na posede, strome). Na skúškach a atestoch je nájdenie všetkých osôb nachádzajúcich sa v sektore podmienkou úspešného splnenia. Na reálnych pátracích akciách by totiž akákoľvek chyba alebo nespoľahlivosť psa mohla mať tragické následky.

Záchranársky výcvik trvá niekoľko rokov, pretože naučiť psa spoľahlivo pracovať nie je jednoduché. Za vycvičeného psa so špecializáciou „plocha“ je možné považovať len psa, ktorý sa suverénne pohybuje v akomkoľvek prírodnom teréne, vie pracovať s pachom v rôznych klimatických podmienkach, v denných aj nočných hodinách, je vytrvalý, ovládateľný, ignoruje pachy zveri a spoľahlivo označuje osoby, ktoré sa môžu nachádzať na rôznych miestach v teréne, ale aj nad alebo pod úrovňou terénu (v hustom poraste, vo výmoľoch, jamách, skalných puklinách, na posedoch, v senníku) a v rôznych polohách (sediaci, stojaci, ležiaci …).

Z histórie prvých záchranárskych psov

Už pred začiatkom 1. sv. vojny začalo Nemecko s výcvikom armádnych a záchranárskych psov. Do vojny údajne vstupovali so 6000 vycvičenými psami. V roku 1917 vyšla v USA veľmi komplexná a podrobná príručka výcviku armádnych psov, medzi nimi aj záchranárskych. Výcviku sa okrem Nemecka a USA venovali aj iné krajiny, najmä Veľká Británia ale napríklad aj Prusko. Na výcvik boli už v tých časoch odporúčané konkrétne chovateľské stanice, ktoré sa zaoberali chovom pracovných psov. Z plemien sa najčastejšie používali nemecké ovčiaky, erdel teriéri, kólie, retrieveri, ale aj doberman, či bloodhound. Už vtedy ale uprednostňovali povahu pred plemenom, a občas sa teda vo výcviku vyskytli aj krížence.
Výcvik začínal okolo 7.mesiaca psa, ako prvé sa museli psi naučiť chôdzu na vodítku aj bez neho, sadni, ľahni a prinášanie predmetov. Potom nasledoval špeciálny výcvik podľa neskoršieho využitia psa. Najvhodnejší čas na tréning bol pred raňajkami, po dobre vykonanej práci boli psi nakŕmení. Úlohou záchranárskych psov bolo počas 1. sv. vojny vyhľadávať zranených vojakov. Trénovali v simulovaných reálnych podmienkach, tzn. za hukotu motorov, či streľby. Ako figuranti boli často používaní nezamestnaní, ale aj samotní vojaci. Pes musel vedieť rozlíšiť zranených podľa uniformy, nesmel vyhľadávať mŕtvych, musel sa pohybovať ticho, väčšinou len na posunkové povely. Dôraz sa kládol aj na potláčanie poľovných pudov.
Psi boli vysielaní na bitevné pole najčastejšie za tmy, aby unikli pozornosti nepriateľa. So sebou mali brašne s obväzmi a liekmi. Po nájdení menej vážne zraneného sa tento sám ošetril a pes ho doviedol do bezpečia. Pri nájdení ťažko zraneného, pes vzal časť uniformy, najčastejšie čiapku, helmu alebo rukavice a doniesol k psovodovi. Po upnutí na vodítko potom doviedol záchranárov s nosidlami k zranenému. V Nemecku túto metodiku časom zmenili, keďže sa často stávalo, že psi v rýchlosti zobrali obväz zraneného, prípadne ak nemal pokrývku hlavy, tak sa snažili “priniesť” jeho vlasy. Vznikla tak vlastne “nálezka”, kedy pes po nájdení zraneného chytil popruhy, ktoré mu viseli na obojku a takto signalizoval psovodovi nález. Vyštekanie zraneného samozrejme neprichádzalo do úvahy, aby pes neupozorňoval nepriateľov.