Prostredníctvom ASSR sme mali možnosť zúčastniť sa týždňového medzinárodného cvičenia USAR tímov v dánskom Tingleve. Spolu s rakúskym SA-RRT sa cvičenia zúčastnila aj sedemčlenná výprava zo Slovenska. V náročných podmienkach testovali svoje schopnosti a vybavenosť pri záchrane zavalených osôb v zemetrasením postihnutom Modulistane.
Správa ASSR:
Po príchode na hranice Modulistanu čakala tím hraničná kontrola, prihlásenie sa na RDC – Reception Departure Centre a odchod na miesto budovania BoO – Base of Operation, čím oficiálne pre každý tím cvičenie začalo. Výber z troch možných lokalít a budovanie tábora, hneď vedľa talianskeho tímu. Našťastie ešte v relatívnom suchu (pršalo iba asi 10x) a v miernom vetre. Lebo to, čo prišlo potom bola poriadna víchrica sprevádzaná dažďom a trvala celú noc a ešte dopoludnia. Napriek tomu sa tímy alfa a bravo striedali na pracoviskách po cca 6 hodinách. Platí tu heslo: jedz, keď môžeš a spi, keď sa dá. Bez ohľadu na dennú či nočnú hodinu. Stany vykurované naftovými ohrievačmi, celkom je v nich príjemne.
Tento režim prebiehal nepretržite až do nedeľného popoludnia. Práca prebiehala na niekoľkých pracoviskách, za prísneho sledovania hodnotiteľov. Všetko profesionálne pripravené. Pracoviská i celková atmosféra, vrátane nepretržitého kvílenia sirén sanitiek, či hluku vrtuľníka, navodzoval reálnu situáciu. Pre jej absolútnu dokonalosť sa vám zrazu zjaví pohrebný sprievod s kňazom na čele, mŕtvym, neseným na márach a trúchliacou hodinou za ním. Ako by ste sa správali? Čo by ste spravili? Veď vy práve zachraňujete živých z ruín. Môžete ich ignorovať, či máte prestať a vzdať úctu? A o chvíľu vás demonštranti, ani neviete za čo demonštrujú, obkľúčia a vy neviete či ste ich cieľ, či iba náhodný svedok demonštrácie. Aj s takýmito a ďalšími situáciami sa museli cvičiaci vyrovnať.
A zrazu sa dážď zmení na krúpy a o 15 minút je okolo vás všetko biele. Mrznú vám ruky, rukavice sú nepríjemne studené a uvedomujete si tú mokrú bundu na vás. A tešíte sa, keď vidíte, ako vás príde vystriedať druhý tím. A pred očami máte jedlo a spacák na poľnej posteli. A tajne dúfate, že spánok bude aspoň niekoľko hodín.
Nedeľa popoludnie a koniec. Unavené tváre, niekto dá teplú sprchu, niekto iba zalezie opäť do spacáku a je mu jedno či je popoludnie alebo ráno. Večer spoločné vyhodnotenie v miestnej telocvični, za účasti oficiálneho predstaviteľa Európskej komisie, manažérov cvičenia, trénerov, organizátorov a všetkých cvičiacich. A debaty, unavené ale usmiate tváre a nádherná uvoľnená atmosféra. Všetci si to zaslúžia.
Balenie tábora, samozrejme za občasného dažďa a neprestajného vetra, zrazu vykukne slniečko, aby sa vzápätí opäť riadne rozpršalo. A konvoj, miesto presne podľa rozpisu – one zero one, ready for departure, over. A 1 350 km pred nami. Prenocovanie a dobitie batérií v Hannoveri a ráno pokračovanie. Kolóna 11tich vozidiel, rýchlosť 80 – 90 km/hod, aj najpomalšie kamióny vás predbiehajú. Hore kopcom vy ich, na rovine vám to vrátia.
O 4tej v stredu ráno sme vo Viedni. Prebalenie vecí, rozlúčka a smer domov. Niekto iba na skok do Bratislavy, niekto presadnúť na lietadlo do Milána, ďalší Malacky a vzdialenejší až do Popradu, Starej Ľubovne, Údola, či až hen do Svidníka. Rakúšania sa uložia na krátky spánok, aby sa po ňom presunuli do Wiener Neustadt a dali do poriadku všetky požité prostriedky.
A za vami ďalšia nová skúsenosť, spoznávanie sa navzájom aj vo vypätých situáciách. Vykričíte si aj to, čo by ste možno inak ustáli. A na záver sa vám nechce ani rozlúčiť, to už je fakt koniec? Tak zasa inokedy…
Zdroj: https://www.facebook.com/AsociaciaSamaritanovSR/posts/1129955293695141
