Máme za sebou pomerne náročný ale veľmi príjemný a vlastne aj úspešný víkend v Chbanoch a Žatci, kde sme sa zúčatnili medzinárodného IRO preteku tímov (IRO Int. Team Competition). V zložení Dáša Baňárová s Chesterom, Laco Mackových s Hardym a Jana Munková s Hassom sme chceli vyskúšať niečo iné ako bežnú športovú záchranársku skúšku a zbierať skúsenosti aj na prakticky zameranom tímovom podujatí.
Akcia začala v piatok podvečer registráciou, veterinárnou kontrolou a hlavne kontrolou povinnej výbavy, ktorú si každý z nás niesol na chrbte v batohu. Až na chýbajúci fluorescenčný sprej sme tento úvod zvládli úspešne. Nasledovalo losovanie, ktoré malo rozhodnúť o tom, či nás nočný pochod a nočné hľadanie čaká hneď v piatok alebo až ďalšiu noc. Moja tradične smoliarska ruka vylosovala číslo 9, čo nás zaradilo ku koncu prvej polovice štartovného poľa. Rýchlo sme využili posledné dve hodinky voľna na krátky spánok a 00:40 sme vyrážali na pochod. Ten bol nenáročný a do ruiny sme dorazili s predstihom. Presne o druhej nadránom sa začala naša prvá práca. Netušiac, čo presne očakávať, sme si vypočuli scenár, podľa ktorého došlo poobede k výbuchu školy. Počet hľadaných osôb bol minimálne 2. Po krátkej dohode sme si rozdelili terén a pustili sa do hľadania. Nález sme mali hneď v prvej minúte, kedy Hasso neisto označil osobu v múre. Po uplynutí časového limitu bolo jasné, že nám chýba minimálne jeden nález. Situáciu sme podrobne prebrali s veliteľom zásahu a vrátili sme sa skratkou naspäť na základňu. V kempe sme nemohli vynechať ešte asi hodinku tímovej porady pri pivku a okolo piatej ráno sme si ľahli do postele, aby sme už o 10:00 podávali prvú pomoc psovi a človeku.
Chester figuroval ako pacient a jeho otvorenú zlomeninu sme ošetrili na plný počet bodov (ako inak – veď ošetrenie bolo natoľko účinné, že už o pár hodín opäť pracoval v lese). Podobné zranenie u človeku sme už nezvládli s takou samozrejmosťou a bodové hodnotenie kruto reflektovalo našu neistotu pri podávaní prvej pomoci slečne, ktorá pri našom ošetrení musela omdlieť od bolesti. Potom sme si podelili vypracovanie testov z prvej pomoci psovi a INSARAG. Tu sme boli sklamaní, že test vychádzal z už neplatného manuálu. Na spánok sme stále nemali pomyslenie ani čas – o 12:30 sme už opäť prehľadávali ruinu Chbany s neznámym počtom obetí. Tentokrát sme takticky zvolili prácu vo dvojici, pričom plošný špecialista Chester oddychoval pred prácou na ploche, ktorá nás čakala bezprostredne po ukončení práce v ruine. Dáša mohla pozorovať našu prácu ako na dlani a tak sme si po náleze troch obetí boli takmer istí, že ruina je dôkladne prehľadaná a dobrovoľne sme skončili pred uplynutím časového limitu, aby sme ušetrili psom sily pre ďalšie hľadanie.
Po presune na plochu sme sa dozvedeli, že tu došlo skoro k hodinovému sklzu. To síce umožnilo našim psom regeneráciu, ale tak trochu narušilo pravdepodobný zámer organizátora – časový tlak pre psovodov a dve hľadanie po sebe pre psov. Tu sme mali značné komunikačné problémy s pánom rozhodcom, vďaka čomu sme prehľadávali asi 2x taký veľký terén, ako sme mali a Chester zbytočne obehal celé obrovské pole, na ktoré podľa verzie, na ktorej sme sa s rozhodcom „dohodli“ človek nesmel vstúpiť. Ako sme sa neskôr dozvedeli, pokyny mali byť podstatne jednoduchšie. Terén bol strmý, plný hustých tŕnistých kríkov, čo bolo pre psovodov veľmi náročné na pohyb. Psi sa ale ani chvíľu nenechali núkať a s chuťou si každý z nich zaštekal na jedného figuranta – dokopy teda tri nálezy. (Tu nemôžem nespomenúť krátky príbeh o strachu o Hassovo zdravie. Krátko po náleze som vyslala psíka na kraj do kríkov. O pár sekúnd sa ozval šialený rachot rozbitého skla, či rozsypaných kachličiek, rozhodcu stojaceho vedľa mňa zľahka nadvihlo a obaja sme trochu zmrzli. Po niekoľkých privolaniach mi bolo jasné, že sa Hasso nevie ku mne dostať a keď som sa priblížila k miestu, odkiaľ som počula jeho rolničku, nachvíľu som zabudla, že som na preteku – za pletivovým plotom psia búda a nikde žiadna diera, ktorou by sa mohol vrátiť späť. Pes tam ale asi nebol a podarilo sa mi Hassa prepasírovať cez dieru v plote, takže sme mohli pokračovať v práci – zdalo sa, že je v poriadku, uff). Po tomto výkone sme si konečne mohli oddýchnuť.
V nedeľu 12:30 nás už čakalo posledné hľadanie na otvorenej betónovej ploche medzi panelmi. Psíci neklesali na duchu a energie mali stále dosť a tak sme za 8 minút našli všetky tri obete, po čom pán rozhodca hneď ukončil a pozitívne ohodnotil našu prácu.V záverečnom hodnotení sme sa dozvedeli, že sa nám podarilo splniť limit s bodovým súčtom 1547b. (z možných 1900, 81%), z čoho môžeme mať určite radosť. Umiestnili sme sa na 14. mieste (z celkového počtu 21).V situácií, kedy ani náš jediný skúsený článok netušil, čo nás čaká (a navyše odmietol byť team leaderom), sa nám podarilo nájsť 10 z 11 osôb na 4 pracoviskách, absolvovať pochod, podať prvú pomoc človeku a psovi, zložiť test z INSARAG a popasovať sa s odlišnosťami tohto podujatia voči bežným skúškam. Nabudúce už mierime k bezchybnému výkonu! Snáď v rovnakom zložení zase o rok!
J. Munková
