23. Majstrovstvá sveta IRO 19. – 24.9.2017, Rakúsko

Deň prvý – utorok 19.9.2017
Prichádzame s Lacom do Magna Racino a staviame veľký stan, ktorý nám tu počas MS bude slúžiť ako hotel. Dáša s Nikou bývajú v karavane hneď vedľa nás. Iva bude dochádzať. Neprestajne leje a fúka, meteorologický ústav hlási výstrahy pred dažďom, ale nemáme čas sa tým trápiť – ponáhľame sa na registráciu a veterinárnu kontrolu.
Je to po lete prvý takýto chladný deň. Vyberám Hassa z auta, kde leží už niekoľko hodín, krátko ho vyvenčím a čaká nás hodina či hodina a pol čakania na veterinárnu kontrolu. Cítime sa tu ako na pretekoch maliňákov. Okrem nespočetného množstva príslušníkov tohto plemena tu stojí občas nejaký zlatý retriever, či borderka. Kupodivu sa všetci psi správajú kľudne. Len Hasso sa chce so všetkými zoznamovať, poskakuje, šteká a hneď sa zamiluje do niekoľkých sučiek v okolí. Po nekonečných desiatkach minút prichádzame na rad. Kontrola je podľa slov skúsených učastníkov neobvykle podrobná. Hasso je úplne stuhnutý z chladu a celodenného ležania a státia, to jeho bedrovým kĺbom neprospieva. Strach ale nemám – veď pes je vo výbornej kondícií a určite je len jedným z mnohých účastníkov s dyspláziou, preto s problémami nepočítam. Mladá veterinárka ale berie svoju úlohu až prekvapivo vážne. Necháva si Hassa prejsť v rovnej uličke a ja už tuším, že nastanú nečakané problémy. Oznámi mi, že má problém s tým, aby nás tam pustila. Diskutujem s ňou chvíľu o Hassových kĺboch, neprajnom počasí, o tom, že nie som tyran a neprišla by som sem s chorým psom a aj o tom, že nie je rozcvičený. Oznámim aj to, že sme kolegyne, zatvári sa trochu ochotnejšie a dá nám pol hodinu na prípravu na reparát. Obliekam Hassovi pršiplásť a Back on track a pol hodinu s ním poctivo klušem po daždi. Zdá sa mi to ako zlý sen – naše prvé obrovské podujatie a skončí pre nás skôr, než vôbec začne? A ešte z takéhoto dôvodu? Úplne premočená čakám, kým veterinárka vyšetrí posledného psa a medzitým kontrolujem pohyblivosť Hassových bedier. S výsledkom som úplne spokojná, ale môj názor tentokrát nie je dôležitý. Druhá kontrola už prebehne bez problémov a kolegyňa nám s úsmevom popraje veľa štastia. Zjavne usúdila, že som si nevymýšľala. Padá mi obrovský kameň zo srdca a odrazu mám pocit, že už väčší stres tu určite zažiť nemôžem. Ešte musíme s Hasskom zapózovať pre fotografa, som úplne zmoknutá – fotka mi bude navždy pripomínať tento komplikovaný začiatok.
Ponáhľame sa dokončiť stavanie stanu a vyčerpaná predošlým zážitkom zabudnem sledovať čas. Dáša mi, bohužiaľ, nezavolá a nepripomenie mi, nech sa ponáhľam na vzorové predvedenie poslušnosti a tak ho zmeškám. Chvíľu sa hnevám, ale nevydržím to dlho, nemám už energiu a začínam sa obávať, aby som nemusela hneď ráno nastupovať na pľac.
Na slávnostný otvárací ceremoniál mi Dáša požičia malú slovenskú vlajku, ktorú zavesím Hassovi na vodítko. Postupne nastupujú všetky krajiny pod vlajkou – tú našu nesie Peťo Kráčik. Hassa pri čakaní napadne maliňák, ale našťastie sa nič nestane. Je pekné vidieť tu všetky tie vlajky, reprezentantov krajín a ľudí na tribúne, ktorí prišli povzbudzovať. Chvíľku postojíme na štadióne, vypočujeme si príhovory, ktorým nikto nerozumieme a po zaznení rakúskej hymny sprievod zase opúšťa štadión.
Jedna udalosť strieda ďalšiu a tak už o chvíľu sedíme v hale na losovaní. Sú tu všetci účastníci. Na troch stoloch ležia činky s logom IRO a usporiadateľa OGV ale hlavne so štartovým číslom. Pri každom stole je veľký banner s fotkou minuloročného majstra sveta v danej kategórií, medzi nimi aj Dáša s Chesterom – je to naozaj pekné 🙂 Náš tím losuje až ako 35. v poradí a tak s napätím dúfame, že nám tam zostanú už len tie „dobré“ čísla. Každý z nás chce mať zajtra deň voľna. Šťastnú ruku má ale len Dáša. Nika a Iva majú hneď ďalší deň poslušnosť – Nika doobeda a Iva večer, no a mne sa podarí vytiahnuť úplne neuveriteľné číslo 4, čo znamená, že nastupujeme na ruinu zajtra ráno 7:40 hneď ako druhí v poradí. Neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Ale nemám energiu už ani na jedno a tak sa po losovaní poberáme do stanu, kde ešte večer pri pive preberáme, na čo mám pri práci myslieť, ako si počínať a všetko, čo je dôležité.
Nika priniesla výborný makovník, po ktorom sa len tak zapráši 🙂 Hasso spí ako drevo – veľmi ho vyčerpal dnešný deň – všade ľudia, psi, nové prostredie, klusanie na daždi, čakanie na kontrolu. Trochu sa bojím, aby bol zajtra psychicky vo forme. Poviem si ale, že toto naozaj musím nechať na neho a poberiem sa do postele. Snažím sa nerozmýšľať nad špeciálkou, ktorá nás čaká skoro ráno, a hoci sa mi to nedarí, od únavy nakoniec bez problémov zaspím.

Deň druhý – streda 20.9.2017
Budík je nastavený na 5:30, budím sa ale ešte skôr než zazvoní a v hlave už si premietam všetko dôležité, o čom sme sa večer rozprávali. Hasso stále spí a to je neobvyklé. Rýchlo uvarím čaj. Na jedlo nie je ani čas ani pomyslenie. Cesta do Tritolwerku trvá asi pol hodinu. Hassa sa rozhodnem vyvenčiť až tam. Pri prechode cez vrátnicu nachvíľu zapochybujem, či sme vôbec na správnom mieste – nikde nikoho a vojak, čo nám otvára bránu sa tvári, akoby nechápal, prečo sme prišli. Zrejme to bude tým, že sme len druhí. Zaparkujeme neďaleko ruiny, kde vraj máme čakať do zavolania. Vyberám loptičky, ktoré „akože“ odnášam figurantom, presne tak ako to robím na tréningoch. Hasso je vlažný, namiesto bláznivého štekania len kňučí. Bojím sa, že sa nestihol vyspať, ale stále verím, že bude pracovať dobre. Trochu ho vydráždim a vzdialim sa od auta. Pár minút pred nástupom na ruinu ma zavrú do unimobunky – pre mňa je to ako za trest, nemôžem pochodovať hore-dole, čím vždy odbúravam stres pred štartom. Hassa som našťastie mohla zatiaľ nechať v aute. Laco s Dášou sú v unimobunke so mnou, stále niečo rozprávajú, trochu ma to ruší, potrebujem sa koncentrovať. Ale viem, že mi chcú pomôcť a podporiť ma, tak sa snažím z nich načerpať aspoň odvahu. Prichádza nejaký chlapík a pýta sa: „Ready to take off?“ Najprv na neho nechápavo civím, tak dlho, kým aj on nezačne nechápavo civieť na mňa – vtedy to pochopím 😀
V momente, keď otváram Hassov box, cítim, že sa plne koncentrujem a to mi dodá trochu sebavedomia. Erdelkovi oznámim, že sme na tréningu a niekto sa tam stratil a som spokojná s jeho typickou reakciou – hneď ma ťahá do ruiny s natiahnutým nosom. Keď sa oproti mne postaví holandská pani rozhodkyňa, aby som jej podala hlásenie, vycítim z Hassa, že práve zistil, že sme na pretekoch. Toto je pre mňa nové a tak venujem jednu krátku myšlienku obave, čo toto zistenie s ním urobí. Pomocný rozhodca začal odpočítavať tri minúty, ktoré mám na zistenie situácie a rozhodnutie o taktike. Hlavná rozhodkyňa mi dáva do ruky text, v ktorom, je popísaný scenár a nakreslený plán ruiny, rozdelený na 3 sektory. Položím zopár taktických otázok a oznámim jej svoju taktiku. Už v tejto chvíli mi je jasné, že Hasso nebude s prehľadávaním po sektoroch, na ktorom rozhodkyňa trvá, súhlasiť, keďže fúka víchrica smerujúca odo mňa do ruiny. Posielam psíka do ľavého sektoru a v tej chvíli cítim, že Hassovi skúšková atmosféra vôbec nevadí, úplne mu verím. Na prvé vyslanie hneď počujem spoza ruiny štekanie. Je dobré, pravideľné, rozhodné a tak dvíham ruku. Hasso šteká stále rovnako, neobzerá sa za mnou, keď prichádzam a po ráznom privolaní sa ku mne okamžite priradí. Som veľmi spokojná a cítim, ako zo mňa padá stres. Rýchlo sa rozhliadnem a pošlem Hassa dole z múrika, aby obehol túto časť ruiny z opačnej strany a nevyštekal toho istého figuranta zbytočne znova. Vraciam sa za pásku, kde sa môžem pohybovať a čakám. Na psa nevidím, je za ruinou – nie je predsa hlúpy a nadbieha si vietor, aby lepšie navetril figurantov. Po chvíli mi rozhodkyňa povie, že by som asi mala niečo robiť, lebo pes je všade a nie v sektore. Bez váhania jej poviem, že na psa nevidím a preto ho nechám chvíľku pracovať. Podľa pohľadov ľudí pohybujúcich sa na ruine odhadujem, kde asi pes pracuje a presúvam sa na pravý roh ruiny, kde si všimnem, že tu sa môžem presunúť aj na jej krátku stranu. Odtiaľ na Hassa vidím a tak môžem sledovať ako sa snaží dopracovať pach. Je mi jasné, že tu je ďalší figurant. Rozhodkyni oznámim, že sa nebudem teraz vracať do ľavého sektoru, lebo pes dopracováva pach. Poteší ma uznaním, že som „clever doghandler“. Hasso pracuje na pachu naozaj neobvykle dlho. Je mi jasné, že figurant je veľmi hlboko. Silný vietor mu presnú lokalizáciu rozhodne neuľahčuje a dážď zase komplikuje pohyb po už aj tak šmykľavých paneloch. Hasso raz štekne na jednej strane panelu, ale vidím na ňom, že ešte nie je celkom rozhodnutý. Prechádza na druhú stranu panelu a tu sa rozšteká vedľa betónového kanála. Dvihnem ruku, ale rozhodkyňa ma ešte hádam pol minúty za psom nepustí – čaká, či sa ešte niekam nepresunie. On ale stojí ako priklincovaný a šteká. Aj podľa tónu štekania viem, že figurant je pre neho ťažký. Keď prichádzam, dáva mi svoju neistotu najavo aj tým, že obieha panel na ktorom pred tým stál, akoby čakal, že figuranta odkryjem a on ho uvidí. Rýchlo ho zavolám a rozhodkyni poviem, že figurant je zhruba v mieste, kde mal Hasso pri štekaní chvost. Vidím, že ju to prekvapí a pýta sa ma, ako si vysvetľujem, že štekal kúsok vedľa. Vysvetlím jej, že som na psovi videla počas vypracovávania, kedy sa nachádzal na hraniciach pachového mraku a že predpokladám, že figurant je veľmi hlboko a silný vietor spôsobuje cirkuláciu pachu medzi panelmi. Rozhodkyňa mi poďakuje za vysvetlenie tónom, ktorý ma dosť zneistí. Prechádzam s Hassom na hranicu ruiny a presúvam sa do prostredného sektoru. Po vyslaní si Hasso zase nadbieha vietor a tak zase pracuje na opačnej strane ruiny, kde na neho nevidím. Po pár minútach zase šteká. Tentokrát na kryt kanálu na úrovni zeme. Šteká a hrabe, nechá sa bez problémov odvolať. Beží len jedenásta minúta našej práce a je mi jasné, že rozhodkyňa bude trvať na pokračovaní, aj keď sme už našli všetkých. Posielam teda Hassa postupne na miesta, kde ešte nebol a keď vyšteká znova figurantov v pravom a strednom sektore, rozhodkyňa po ďalších desiatich minútach konečne povie, že môžeme prácu ukončiť. Hasska pochválim a s napätím čakám na verdikt. Mám trochu strach, či som správne označila miesto najsilnejšieho pachu pri druhom figurantovi. Rozhodkyňa, na moje potešenie, zase zopakuje, že som „clever doghandler“ a po hodnotení vysloví číslo 160, kde najväčšiu stratu bodov sme utŕžili za značenie druhého figuranta ďalej, ako by sa rozhodkyni páčilo a za prílišnú samostatnosť psa. Mám obrovskú radosť zo splneného limitu na MS a v tej chvíli ma množstvo bodov zaujíma len minimálne. Som na Hasska hrdá a na Dášine pripomenutie vyťahujem z ľadvinky loptičku – na tú predsa Hasso celý čas čakal a ja som na to v záplave emócií takmer zabudla. Už si ju spokojne drží v papuli a ja sa ešte chvíľu nechávam unášať emóciami a Hasska silno objímam. Cítim, že aj Laco s Dášou majú veľkú radosť a som im veľmi vďačná za podporu. Teraz sa ale už musíme ponáhľať naspäť do Magna Racino. Nika tam zostala pred poslušnosťou sama, musíme ju pred štartom povzbudiť.
Na pľaci je súvislá vrstva vody a stále prší. Aby psovod nestál pri dlhodobom odložení po členky vo vode, organizátori tam dali paletu a vodu z pľacu odsáva čerpadlo. Takéto podmienky na poslušnosti si asi nikto nepredstavoval. Súcitím s Nikou a dúfam, že Bordie nebude takýto povrch vadiť. Organizátori skúmajú Bordienu retiazku, chytajú ju a nakoniec uťahujú a zapínajú napevno karabínou. Niku to dosť rozhádže a Dáša ide riešiť situáciu – v Rakúsku je zákon, že krajné krúžky retiazky musia byť spojené. Všetko sa vyrieši a Nika má ešte chvíľu na skoncentrovanie. Bordie napriek mokru bez problémov obleží odloženie a až na menej presvedčivú chôdzu predvedie krásnu poslušnosť ocenenú 94 bodmi!!! Veľmi sa tešíme!!! Všetci Nike gratulujú, len Dáša ju schladí svojimi typickými slovami „Bolo to strašné!“ 😀 To je jednoducho Dáša… Po návrate do stanu niečo zjeme a kým ostatní odchádzajú pozrieť, kde je plocha pre FL-B, ja v priebehu niekoľkých sekúnd tvrdo zaspím.
Podvečer sa usadíme na tribúnu a pozeráme poslušnosti. Prichádza Iva a nevyzerá byť ani veľmi vystresovaná. Keď sa už pripravuje na štart, pôsobí na jej pomery až nevídane pokojne. Je spokojná ako si Chiru na poslušnosť pripravila a tak jej vôbec nesadne, že si vylosuje prvé odloženie. Na bod odloženia kráčajú naozaj peknou chôdzou. Po vyzdvihnutí psíka už ale Chira pôsobí vlažne – je to škoda, ale veríme, že sa preberie. Prvú si Iva vylosovala pohyblivú lávku, z ktorej Chira po vyskočení nešťastne spadne. Na métach odmietne vyskočiť na stôl a keď prejde veľmi neisto len do polovice rebríka, pomocný rozhodca trvá na posudku veterinára. Po chvíli je rozhodnuté – Chira už nemôže na MS pokračovať. Je nám Ivy veľmi ľúto, že si s Chirou nemôže svoju poslednú záchranársku stopu čestne odčuchať. Snažíme sa ju povzbudiť, no ona domov odchádza, pochopiteľne, veľmi smutná 🙁
Večer sa zase stretneme v stane a podrobne preberáme udalosti dňa. Nika tentokrát priniesla výborný domáci čokoládový likér, ktorému Dáša nepovie inak ako „náter“ – toto pomenovanie sa ujme 🙂 Z Dáši už je cítiť napätie pred zajtrajšou špeciálkou, ale atmosféra je celý večer výborná až kým nás nezlomí únava. Najvyšší čas ísť spať.

Deň tretí – štvrtok 21. 9. 2017
Konečne neprší, ale za to fúka silný vietor. V noci sa nám vyplo kúrenie a bola poriadna zima. Dášu stretávam pri karavane, vyzerá byť v dobrej nálade a minulorčný majster sveta sa jej motá pod nohami. Neubránim sa predstave, že dnes predvedú opäť najlepšiu prácu zo všetkých, hodnú obhajoby titulu. Po ôsmej vyrážame na plochu. Na mieste už vidno na Dáši poriadnu nervozitu a je zvláštne, že Chester spí. Prebehne klasický rituál chystania misiek a po chvíli čakania ich už volajú na štart. Chester dostáva do papuľky rukavicu, aby pri hlásení neustále neštekal. Jeden z nás môže ísť s nimi, ide Laco. Ten nám neskôr povie, že pred hlásením bol Chester prispatý. Preto Laco dostane do ruky misku a odchádza od Chestera – nešteká ani po vydráždení – zvláštne. S Nikou sa skrývame pred silným vetrom v aute a netrpezlivo čakáme na výsledok. Ten nás prekvapí. Chester našiel všetkých, ich práca by bola hodnotená zatiaľ najvyššími bodmi (192), ale rozhodkyňa musela Dáši zraziť veľa bodov za označenie falošného nálezu. Chester párkrát štekol a Dáša dvihla hneď ruku 🙁 Je to strašná škoda, ale aj tak sa tešíme splnenému limitu, aj keď tentokrát len za 149 bodov. Dáši nejde presvedčivé falošné zaštekanie do hlavy. Rozmýšľame, či sa nemohol na kraji terénu niekto motať a Chestera pomýliť, to už ale nezistíme.
Je niečo po desiatej a na dnes máme už všetci voľno. Deň strávime pozeraním poslušnosti a práce na ruine, pred tým si ale ešte idem s Hassom potrénovať na tréningový cvičák v Tritolwerku. Tu ma vysmeje chlap s tímu plného maliňákov, keď ho požiadam o nosenie – všetkých veľmi pobaví, akého psa ich kolega ide nosiť… nemám slov. Na poslušnosti sa nám zdá, že trochu pritvrdili – včera, zrejme, zohľadňovali rozhodcovia tie šialené mokré podmienky. Napriek tomu, že povrch už je preschnutý, väčšina poslušností sa ani nepribližuje výkonu, ktorý včera podali Nika s Bordie. Na ruine vidíme zopár výkonov, ktoré sú výrazne nehodné vyššieho bodového ohodnotenia od nášho. No rozhodcovia už asi zistili, že tam, kde štekal Hasso aj maďarský maliňák, čo štartoval ako prvý a dostali veľkú zrážku bodov, štekajú takmer všetci a bodujú takéto značenie úplne inak ako včera. Po prvý raz začnem riešiť naše bodové ohodnotenie a už ma poriadne mrzí aj nešťastný los. Dnes by sme za rovnakú prácu dostali rozhodne viac bodov. Ale MS sú aj o šťastí a tak to musím len prijať.
Podvečer zase sedíme na štadióne a mne sa poriadne stiahne žalúdok, keď vidím, ako dvaja psi odídu z dlhodobého odloženia. Začínam byť zo zajtrajšej poslušnosti až prehnane vystresovaná. Dohodneme sa s Dášou, že si krátko pocvičíme na parkovisku vedľa pľacu. Položíme Hassa s Chesterom do zóny, vyhradenej na čakanie na poslušnosť a tvárime sa, akoby sme štartovali naostro. Hasso tomu zjavne uverí. Položím ho do odloženia vedľa pľacu a odchádzam, dvakrát štekne a keď sa otočím, pes sa postaví. Toto sa, na moje úplné zdesenie, zopakuje ešte dvakrát. Nakoniec Hassa odkladám niekoľko desiatok minút a priebežne ho odmeňujem. Uvidíme zajtra… Dáša zatiaľ diskutuje so Švajčiarom o trialových špringroch. Sú strašne škaredí, ale šikovní – žeby mal Chester nástupcu z ich radov? Večer zase preberáme predošlý deň pri pive. Mám taký stres z odloženia, že nemôžem spať.. nech je to už za nami.

Deň štvrtý – piatok 22. 9. 2017
Je to tu – 10:30 nás čaká poslušnosť. Rozhodnem sa venčiť Hassa v okolí štadióna a potom ho vezmem na tribúnu, aby si zvykol na prostredie. Dnes je neobvykle kľudný – nešteká, nevrčí, nekňučí. Nerieši psov ani ľudí, len sa pokojne obzerá po okolí. Asi je unavený. Iní by sa asi takému stavu pred poslušnosťou netešili, no mne to dodá trochu sebavedomia – pre náš najobávanejší cvik, hodnotený 20 bodmi, je to priaznivý stav a na cvičenie ho už hádam nejako zapnem. Ukážem mu ešte vstup na pľac, búdku oproti miestu na odloženie, v ktorej sedia organizátori a psov, ktorí dnes chodia do skupinky – aspoň z diaľky. Do nášho štartu zostáva hodina a pol a tak Hassa zavriem ešte do stanu a ja skúsim niečo zjesť.
K pľacu sa doveziem autom, ale pred tým sa ešte krátko rozcvičujem a behám, nech sa aspoň trošku zbavím stresu, trochu to zaberá. Pol hodinu pred poslušnosťou kontrolujú Hassovi čip a retiazku a už sa nesmieme vzdialiť z miesta prípravy. Dáša tu stojí so mnou, dosť mi to pomáha. Prekrmujem ležiaceho Hassa granulami a neustále opakujem, že sa veľmi bojím. Odovzdávam nenápadne Dáši loptičku a nastupujeme na pľac. Na poslušnosti sme vo dvojici s holandskou ovčiačkou z Estónska. Nechám kolegyni vylosovať poradie a na moje potešenie si vylosuje prvé cvičenie – byť prví v odložení nám vyhovuje. Keď mám losovať cviky, spýtam sa, či nemôžu zostať v takom poradí, ako sú náhodne na ruke teraz, čo mi je odsúhlasené. Japonskému rozhodcovi sa tento prístup páči a s úsmevom mi povie, že som samuraj. Skúsim trošku zavtipkovať a tak mu poviem, že skôr kamikadze. Zjavne ho to pobaví, vidieť Japoncove šikmé oči smiať sa je strašne vtipné 🙂) Keď odchádzam na odloženie, mám také drevené nohy, že mám pocit, že tam hádam ani nedôjdem. Obrovský pomocný rozhodca z Rakúska ide so mnou. Keď odchádzam od odloženého Hassa, počujem ako 1x ticho štekne, počujem mu v hlase, že sa snaží ovládať. V rovnakom duchu prebehne aj celé odloženie – Hasso vzorne leží, hoci je na ňom vidno, že so sebou bojuje. Práve keď odchádzam do skupinky, vidím, že Hasso sleduje očami niečo na zemi. Obávam sa, aby sa tá vec nepohla a on sa za ňou nerozbehol, alebo aby sa nepostavil, keď ma nenájde stáť tam, kde pred tým. Nič z toho sa nestane a konečne môžem Hassa vyzdvihnúť – ufff, to najhoršie máme za sebou! Bolo to hádam najlepšie odloženie, aké Hasso doteraz naostro predviedol. Pri cvičení zo mňa stres stále nepadá, cítim aj z Hassa, že kvôli mne nie je vo svojej koži, ale necvičí zle. Na nosení nepochopí, že má vyskočiť na stôl a tak mu musím dať druhý povel, aport je rýchly ale nechce mi ho odovzdať a ešte na mňa aj vyskočí a pri distance control mu asi dávam povel na postavenie zlým tónom, lebo sa ku mne váhavo rozkráča – je to škoda, lebo si ľahol naozaj rýchlo. Chôdzu nám ohodnotia ako veľmi dobrú (zrejme kvôli tomu, že do mňa neustále ďugá papuľou), ostatné cviky sú v známke výborná a za méty si dokonca vyslúžime potlesk publika, čo ma veľmi povzbudí 🙂 Naša poslušnosť bola ohodnotená 89 bodmi. Svoj prvý štart na MS máme úspešne za sebou!
Tesne popopoludní nastupuje na plochu Nika s Bordie. Prebehne rituál a Nika Bordienke oznámi, že je to jej posledná plocha, tak nech si ju užije 🙂 Keďže nevie po anglicky, môžem ísť s ňou ako prekladateľ až k hranici plochy. Tu jej preložím scenár a všetko o čom sa s rozhodkyňou potrebuje rozprávať, podarí sa aj nejaká fotka. Ďalej už ma nepustia a tak netrpezlivo čakám za páskou. Štekanie počujem len jedno, ale dúfam, že tie ostatné som prepočula len kvôli hluku z neďalekej dialnice. Keď sa Nika s celým rozhodcovským sprievodom vracia naspäť, ukazuje mi palec dole 🙁 Najhorší moment ale nastane, keď Nike prekladám slová rozhodkyne – „Bordie našla všetky osoby, bola pri nich, ale odvolala si ju od nich“ :-(( Nike to príde tak ľúto, že sa rozplače. Všetkých nás to strašne mrzí! Snažíme sa s Lacom Niku povzbudiť. Dáša sa asi snaží o to isté, ale takým svojim spôsobom, trochu jej ešte nakladá.. no nakoniec tiež trošku zmäkne. Bordienke je ale všetko jedno, tá sa s radosťou hrá s kožou, ktorú dostala za odmenu. Má za sebou posledný pretek svojej kariéry.
Sme už zo všetkého vyčerpaní, v kempe niečo zjeme a zase strávime nejaký čas aj na štadióne pozeraním poslušnosti. Potom sa prejdeme aj so psami po jazdeckom areáli. Je to tu úžasné – neskutočne veľa stajní a jazdeckých hál. Veľa krásnych koní. Na opačnom konci je obrovská klopená klusácka dráha s tribúnou. Niečo také som ešte nevidela! Chýba mi Karamelka.
Večer je tradičný – preberanie udalostí dňa aj všeličoho iného. Padne nejaké to pivečko a minie sa aj Becherovka, ktorú tu kontinuálne už od prvého dňa popíjame.

Deň piaty – sobota 23. 9. 2017
Dnes majú prísť Iveta s Peťom, ale dozvedáme sa, že nestihnú Chesterovu poslušnosť, na ktorú s Dášou nastupujú o 9:30. Všetci očakávame perfektný výkon, no Dáša svojho psíka dobre pozná a tak niekoľkokrát povie: „Uvidíme, čo vymyslí“. A veru vymyslí – poslušnosť začínajú dlhodobým odložením. Keď Dáša odchádza, odložený Chester sa dvakrát poriadne poplazí dopredu. Po chvíli ležania sa postaví a potom zase ľahne – rozhodcovia sa ale našťastie nepozerajú. Prejde ale len pár sekúnd a Chester už zase stojí a rozhodne sa trošku si to v okolí počuchať. Prečucháva sa postupne dozadu, kde je stanovisko odloženia pre sučky a niekde pred hranicu dvoch metrov od bodu odloženia si spokojne líha. To už rozhodcom neušlo. Úplne viem ako sa Dáša cíti, srdce mi búcha ako o život a dúfam, že aspoň nejaký bodík za to odloženie zostal. Teraz už musí Chester predviesť svoj bezchybný štandard. Prvý cvik je rebrík. Dáša zaujme základný postoj pred prekážkou a kým rozhodcovia počítajú body talianskemu maliňákovi, s ktorým je Dáša vo dvojici, Chester si rebrík ukážkovo prebehne bez pokynu rozhodcu a bez povelu. Dáša len bezmocne pozerá a myslím, že už aj ona sa začína obávať o limit. Ostatné cviky sú ale hádam úplne bez chybičky a tak nakoniec dostanú 80 bodov. Chester svoju pretekársku kariéru zavŕšil skutočne nezabudnuteľným výkonom 🙂)
Dnes je na tribúne viac ľudí ako po iné dni a prišlo sa pozrieť aj veľa Slovákov. Pozeráme poslušnosti a v prestávkach premietajú na obrazovke zábery z tréningov organizátora. Veľmi nás pobaví animácia igráčikov, ktorá znázorňuje poslušnosť. Začína hlásením, losovaním a postupne pokračuje všetkými cvikmi. Úžasné! – je mi ľúto, že som si to nestihla natočiť na video.
Poobede sa chceme na pozvanie Pavla Šabackého ísť pozrieť na stopu favoritky preteku (ktorá ho nakoniec naozaj aj vyhrá), posudzuje stopy ako pomocný rozhodca. No organizátori nás nepustia a tak sa rozhodneme ísť do Tritolwerku pozerať ruinu. Máme veľké šťastie – vidíme prácu majstra sveta. Borderák z Nemecka sa pohybuje po ruine s obrovskou ladnosťou a rozvahou, pracuje kľudne a systematicky a až na slabší nástup štekania pri všetkých figurantoch, rozhodkyňa tomuto tímu nemá čo vytknúť – 196 bodov a prvé miesto 🙂 Sledovať tohto psíka pri práci bol naozaj zážitok.
Večer je nás v stane o troch viac – okrem Ivety a Peťa sa k nám večer pridal aj Peťo Kráčik, ktorý zajtra nastupuje na špeciálku aj poslušnosť s háravou Akinou. Dosť sa toho vypije, pod Nikou praskne detská stolička a myslím, že sa všetci dobre bavia. Trochu preorganizujeme stan, aby sa tam zmestili ešte dve postele a okolo jedenástej už všetci spíme.

Deň šiesty – nedeľa 24. 9. 2017
Dnešné ráno je úplne iné, ako všetky ostatné. Nikoho z nás už nečaká žiadny štart a tak sa celé doobedie motáme na štadióne a pozeráme poslušnosti. Peťovi s Akinou sa nepodarilo splniť limit na ploche a keďže im posunuli poslušnosť, nakoniec ju ani nestihnem.
Poobede sa tribúna zaplní a nám sa podarí postaviť sa na výborné miesto hneď dopredu, aby sme si pozreli jazdecké predstavenie, ktoré predchádza záverečnému ceremoniálu. Sú tu frízske kone, ktoré sa vznešene ukazujú v pohybe, neskutočné poníky, predvádzajúce všelijaké kúsky zo zeme, ale najviac ma uchváti jazdkyňa na lipicánovi. Sedí v sedle a pred sebou ovláda frízskeho koňa na opratách. Vyzerá to pôsobivo, obdivujem hlavne jej schopnosti – toto musí byť veľmi ťažké. Všetci koniari si vyslúžia veľký potlesk publika. Dozvedáme sa, že o 15 minút máme byť pripravení na ceremoniál.
Hassovi tentokrát zastrčím slovenskú vlajku na obojok, Iva Chire oblečie slovenskú vlajku, Bordie a Chester majú obojky a vodítka vo farbách vlajky so znakom. Odfotíme sa pre sponzora pod novým žltým stanom a ponáhľame sa do sprievodu. Atmosféra je iná ako prvý deň – neprší a všetci sa mi zdajú uvoľnenejší. Keď kráčame pod tribúnou, povzbudzujú nás Slováci, zastúpení hlavne Dášinou sestrou 🙂 ale aj skupinka Ázijcov nadšene kričí názov každej krajiny, ktorá okolo nich prechádza. Je to super 🙂 Po príhovoroch, ktorým nie je rozumieť, nasleduje vyhlasovanie výsledkov. Prvú vyhlasujú stopu, potom plochu s Dášou a Chesterom, ruinu s nami s Hasskom a nakoniec aj súťaž družstiev. Neviem, či som precitlivelá, ale odovzdávanie cien a hymny pre víťazov ma dojímajú. Keď stojím v poradí splnených limitov na 21. mieste, uvedomím si, že tu výrazne pevažujú maliňáci. Je pekné, že predo mnou sa umiestnila hárava sučka parsona z Nemecka a tak stoja vedľa seba jediní dvaja teriéri majstrovstiev 🙂 Všetci rozhodcovia a oganizátori nám podávajú ruky. Až teraz si uvedomujem, že splnený limit na MS je malým víťazstvom každého, kto tam stojí. Keď blahoželám víťazke, poviem jej, že sme videli jej prácu a veľmi sa nám páčila, aj keď si nie som istá, či ju to až tak zaujíma 🙂 Vypočujeme si ešte rakúsku hymnu na záver a 23. IRO majstrovstvá sveta záchranárksych psov sú oficiálne na konci.
Mám radosť zo splneného limitu, ale hlavne výborný pocit z týždňa stráveného tu v Magna Racino pri Ebreichsdorfe. Bolo mi OBROVSKOU CŤOU byť súčasťou tímu v takomto vzácnom majstrovskom zložení – štartovať po boku troch veteránov, ktorí toho veľa dokázali a povzbudzovať Chiru, Bordie a Chestera pri ich poslednom štarte kariéry!!! Ďakujem!!!

J. Munková